Zlaté časy Verejnej bezpečnosti

Časy VB sú už takmer 20 rokov za nami. Počas minulého, tzv. totalitného režimu, spočívala  bezpečnosť občanov ČSSR primárne na jej bedrách, zatiaľ čo v súčasnosti sa o bezpečnosť občanov SR stará jej následnícka organizácia, Policajný zbor Slovenskej republiky (PZ SR). Keby sme dnes chceli  hodnotiť dôveryhodnosť oboch inštitúcii v časovo porovnateľnom období (cca 20 rokov), museli by sme k metódam skúmania pristupovať predovšetkým zo štatistického hľadiska. A tu je malý problém.

Len málokto je dnes schopný a ochotný sa do takýchto výskumov púšťať. V čase sociálneho a ekonomického úpadku SR sú pre občanov takéto skúmania pravdepodobne na poslednom mieste životných priorít. Ako sa vraví, bezpečnosť je kyslíkom prosperity, čo v praxi znamená, že bez kyslíka nevyžije ani politik či nespokojný občan.

Ako s odvolaním sa na oficiálne štatistické údaje konštatuje Karol Ondriaš v publikácii Socializmus verzus kapitalizmus a v článku na svojej internetovej stránke, počet trestných činov bol za socializmu nízky. V rokoch 1989 - 2004 bol počet trestných činov o 862 582 vyšší ako priemer za roky 1985 - 1989. Objasnenosť trestných činov prudko klesla na menej ako 50%.  Počet vrážd na Slovensku po prevrate vzrástol dvojnásobne. Po roku 1989 bolo na Slovensku zavraždených o 784 našich spoluobčanov viac v porovnaní s priemerom za socializmu. V rokoch 1989 - 2004 bol počet násilných trestných činov o 72 290 vyšší ako v rokoch 1985 – 1989.  Len počas rokov 1998 - 2003 bolo nájdených na ulici alebo na smetisku o 477 ľudí viac ako za rovnaké obdobie socializmu. Od roku 1989 sa stratilo o 1 750 ľudí viac, ako bol priemer za socializmu. Po roku 1989 začala prudko stúpať narkománia a s ňou spojená kriminalita. Na Slovensku sa ročne predajú drogy za 4 mld. Sk, čo je viac ako dvojnásobok rozpočtu Slovenskej akadémie vied. Po roku 1989 sa objavil na Slovensku fenomén nájomných vrážd a obchodovania s ľuďmi. Len v rokoch 1990 – 2004 bol zistený obchod zo 175 ľuďmi.

VB mala  za svoje činy v minulosti veľa kritikov. Sú známe rôzne prípady, keď príslušníci VB porušovali ľudské práva obvinených či prenasledovaných. Je nevyvrátiteľné, že sa tak dialo s podporou vtedajšej vládnej moci. Ako  to však korešponduje s dnešnou situáciou a s PZ SR?

Bežný pracujúci občan vníma svoju bezpečnosť zväčša veľmi subjektívne a vo vzťahu k vlastným životným prioritám. Najdôležitejšia je osobná, resp. vlastná fyzická bezpečnosť, bezpečnosť najbližšej rodiny, priateľov, známych a v neposlednom rade aj bezpečnosť všetkých ostatných občanov. Dôležitá je preňho aj ochrana jeho majetku a zákonom garantovaných  práv či iných záujmov. Čo z toho mu súčasná moc skutočne poskytuje? Je bežný občan dosť dôležitý, aby sa mu dostalo aspoň toľko pozornosti, ako si zaplatil prostredníctvom daní? Alebo sa stal len baterkou v matrixe politického boja o moc, uspokojovanej mediálnym mátaním politikov?

PZ SR prešiel od svojho začiatku rôznymi reformami, ktoré naň zvyčajne nemali priaznivý dopad. Takmer každý ponovembrový minister sa snažil do štruktúry a metód fungovania PZ SR vyryť nejakú nezabudnuteľnú črtu. Odhliadnuc od skutočnosti, že sa to viacerým podarilo, proces vytvárania novej polície poznačilo niekoľko dôležitých procesov. Počnúc vyhadzovaním pozitívne lustrovaných príslušníkov PZ SR spolupracujúcich s ŠtB, či zásadových profesionálov, ktorí sa nechceli podvoliť mafiánskym praktikám pri vyšetrovaní ponovembrových privatizácií, rozpredajov nadbytočných majetkov, či vyšetrovaní závažných trestných činov naviazaných na politické špičky novodobej SR. Takýmto zaobchádzaním sa z PZ SR postupne stal trhací kalendár pre rôznymi smermi orientované politické strany. Z dnešného pohľadu je jasné, že za posledných 20 rokov nemali naši zväčša skorumpovaní a privatizáciou nadopovaní politici záujem na silnej apolitickej polícii. Každé nové volebné obdobie bola polícia prelezená politickými nominantmi takmer do úrovne psovoda a na zvyšné miesta bol začatý nábor namiesto výberu. Polícia SR sa tak už od začiatku stala prostitútkou mocných a bohatých, z ktorých mnohí aj dnes derú parlamentné sedačky, miesto toho, aby na seba pracovali vo väzenskej fabrike a splácali neskutočné ekonomické a morálne škody, ktoré napáchali.

Vráťme sa však k PZ SR. Súčasná moc chápe bezpečnosť (službu verejnosti) tiež veľmi nezvyčajne. Indikátor dôvery verejnosti v PZ SR či subjektívny pocit bezpečnosti občanov boli nahradené niekoľkými dôležitejšími mediálnymi  indikátormi:

     1) indikátor počtu vystúpení ministra a/alebo prezidenta PZ SR s bombastickými  odhaleniami už po dvoch hodinách od začatia vyšetrovania.
     2) indikátor otáčok zapožičaného testovacieho Audi S6 ministra v cene najmenej 130 tis. EUR spolu s indikátorom otáčok zapožičaného a testovaného BMW M5 prezidenta hlavy polície v cene najmenej 160 tis. EUR (toho času už havarovaný) počas spoločnej jazdy do centra nejakého nešťastia, vezúc so sebou zázračnú či inú pandorinu skrinku na zaisťovanie mobilných telefónov alebo zakopaných ostatkov. Samozrejme všetko za asistencie novinárov a médií.
     3) indikátor počtu mediálnych výstupov ostatných a slabšie cvičených policajných funkcionárov s odhaleniami „závažných trestných činov“ v regiónoch, páchaných najmä radovým obyvateľstvom bez politickej príslušnosti.
     4) indikátor počtu mediálne nasadených ťažkodencov pri potláčaní pokojných demonštrácii, či inak politicky nekorektných aktivít, ktoré by mohli vyvolať praskanie politických ľadov.

Kvalita mediálnych výstupov nie je jednoznačná. Častokrát dokáže prijímateľa pobaviť, rozplakať či prinútiť sa zamyslieť. Policajná terminológia najvyšších predstaviteľov sa  dá prirovnať tak  k indiánskym pomenovaniam spôsobov mučenia, ako aj k americkým thrillerom o odbachnutých policajtoch. Neúcta, nedostatok etiky, profesionality a deformovanie pôvodného poslania chrániť a súžiť občanovi je  chronickým problémom vrcholového vedenia polície SR. Poskytovanie bezpečnosti ako verejnej služby občanovi  je degradované na bezmyšlienkovité aplikovanie zákonnej represie, postavené na politickej servilnosti odborných štruktúr k politickému vedeniu polície.

Pokojne dnes môžeme povedať, že subjektívny pocit bezpečnosti radového občana neplynie ani tak z reálnych opatrení polície, ako z jej mediálnych aktivít. Možno by  na tom ani nebolo nič zlé, keby skutočne existovali dôvody myslieť si, že bezpečnosť obyvateľov je dnes lepšia ako bola za totalitného režimu. Za totality síce trpeli aj nevinní, ale ako je to dnes? Občan častokrát pociťuje bezpečnosť, ktorú síce musí strpieť, ale nie je mu zvyčajne prospešná.

Miesta pri cestách, čím ďalej tým hustejšie obsadené  policajtmi pokutujúcimi už aj tak dosť ekonomicky vydrancovaných občanov, vytvárajú absurdný obraz v spojení s vysvetľujúcou kampaňou: minulý mesiac na nástenkový tender, tento mesiac na štadión a potom už len dôchodcov. Jazdite pomaly, so zapnutými pásmi a hlavne sa vyhýbajte rýchlo jazdiacim ministrom či generálom.  Je zjavné, že už aj dopravným policajtom je trápne „vypaľovať“ občanov, vediac dobre o opileckých jazdách a letoch niektorých zákonodarcov, pretekajúcich policajných činiteľoch či iných regionálnych činiteľoch valiacich sa na vlnách volebných úspechoch s ceduľkou „NEDOTKNUTEĽNÝ!“.

Bežný občan má však v očiach polície predovšetkým povinnosti, práva má až poslednom rade. Pokojné demonštrácie sú rozpúšťané narýchlo zvolanými obecnými predstaviteľmi za asistencie polície. Dôvody na zákonné rozpustenie demonštrácie sa vždy nájdu. Mnohokrát sú tieto dôvody v rozpore so zákonom, dokonca sú niektoré rozhodnutia následne zrušené súdom, policajní predstavitelia sa však aj tak vždy horlivo ponáhľajú. Demonštrácia sily už nestačí, bitie či násilné potláčanie prejavov občianskej nespokojnosti sa prezentuje ako ochrana ústavnosti a demokracie. Predstaviteľom slovenskej polície zrejme už dlho nedochádza schizofrenickosť ich konania. Bránia totiž demokraciu pred jej samotnými nositeľmi - bežnými občanmi, platiacimi dane, ktorými sa financujú aj ich platy či športové tátoše samotných policajtov.

Osoba policajta sa pre bežných ľudí stala zväčša nedôveryhodnou a nekompetentnou riešiť ich problémy. Pod pojmom policajt si mnohí z nás vybavia nedbalo ustrojeného policajta so špinavou čapicou, fajčiaceho ukrajinské marlborky, opierajúceho sa o služobné auto pri ceste počas nočnej preventívno-bezpečnostnej akcie zameranej na odhaľovanie pašerákov. V polícii sa tvrdo rozmohlo kastovníctvo. Zatiaľ čo radoví vyšetrovatelia a kriminalisti nemajú ani internetové pripojenie a papier, špeciálne útvary - nezvyčajne draho odeté, či dopravní policajti sa demonštrujú v luxusných limuzínach. Sformalizované a šablónovité postupy využívané pri odhaľovaní a vyšetrovaní kriminality odzrkadľujú osobný prístup väčšiny policajtov a vedú primárne len k štatistickým úspechom, ktorými sa hodnostári tak veľmi radi prezentujú. Skrytá laxnosť postojov policajtov k problémom radových občanov je preto primárnym dôvodom hlboko zakorenenej a opodstatnenej nedôvery k policajnému zboru.

Viaceré kauzy vraždiacich policajtov, policajných mafiánskych skupín či kauza Kovošrot uvrhli políciu a jej vedenie do podozrení, ktoré neboli verejnosti nikdy objasnené, iba ak mediálne a bezducho. Sieť politických pavučín dokonale ovládla vedenie polície a prioritnou činnosťou polície pri zabezpečovaní verejného poriadku sa stala najmä represia, zvyčajne neopodstatnená, neprimeraná a arogantná ako samotná politická moc, ktorá ju riadi.         

Predchádzajúce vlády, ako aj tá súčasná, neboli a nie sú garantom apolitickej a profesionálnej polície, ktorá dokáže riešiť skutočné potreby občana – prijímateľa. Polícia je účelová inštitúcia vlády, ktorej úlohou je chrániť stranícke záujmy, politikov, spriaznených lobistov a podnikateľov a až v poslednom rade občanov či štátne záujmy.